Rozhovor s našou trénerkou "juniorov"

Evka, posledné roky úspešne vedieš a vychovávaš mladých nádejných korfbalistov. Ako vnímaš a prežívaš zápasy spoza postrannej čiary? V porovnaní zápasov, ktoré si ako hráčka nášho klubu odohrala, to musela byť veľká zmena. 

Zmena je to určite. Kým ako hráčka som rozmýšľala za seba,  snažila som sa porozumieť spoluhráčom a zosúladiť sa s nimi, ako trénerka som sa snažila preniesť svoje myšlienky na hráčov. Rozdiel je aj vo veku a vo vyspelosti hráčov, tí starší skôr pochopia, čo od nich tréner vyžaduje. Horšie to bolo, keď boli ešte malí žiaci.

Čo sa týka zápasov, tak málokedy dokážem obsedieť na lavičke. Spoza čiary hráčom radím alebo ich povzbudzujem. Dosť však bolo zápasov, kde som už družstvu nevedela poradiť. Išlo hlavne o zápasy juniorskej reprezentácie, v ktorých boli súperi väčšinou lepší ako my.

Za tých posledných 8, 9 rokov sa z detí stali dospelí mladí ľudia. Prispôsobovala si tréningovú filozofiu, náplň s pribúdajúcimi rokmi ako deti rástli? 

Ako si správne napísal, z detí sa stali dospelí mladí ľudia. Bolo úžasné sledovať ich dospievanie, to, ako sa menil nielen ich výzor ale aj charakter. Keď s korfbalom začínali, boli v 4.,5.,6. ročníku ZŠ, dnes sú z nich väčšinou maturanti alebo vysokoškoláci.

Čo robiť s malými 10-ročnými deťmi na tréningu? Podstatné bolo ich zaujať, zabaviť a udržať disciplínu. Takže prednosť mali rôzne aj nekorfbalové hry, súťaže (tie by radi hrali aj dnes). V tom veku bol problém vytvoriť zmiešané dvojice alebo sa pri naháňačkách chytiť za ruku, dnes by už túto možnosť radi využili. Postupom času sa stávali tréningy viac korfbalovejšie, namáhavejšie.

Z môjho pohľadu trénerky, veľmi dôležitý je „team building“, vytvorenie pozitívnej atmosféry v družstve. Snažila som sa dať hráčom aj niečo viac, a to rôznymi spoločnými akciami, aby hráči boli spolu nielen na tréningoch, ale aby spolu zažívali aj zábavu. Keď boli ešte malí žiaci, niekoľkokrát sme zobrali bicykle a prešli sme okolité dediny. Často sme si robili opekačky, hrávali basketbal v Lesoparku. Svoje sme si užili aj na stanovačkách v Chřenoviciach. Najlepšie ale boli určite sústredenia, kde tých aktivít bolo najviac.

A čo tréningové podmienky?  

Spomínam si na tréningy v telocvični ZŠ Malonecpalská. Malá školská telocvičňa, 2 koše, 2 lopty (neskôr 4),  25 malých detí a 1 tréner ( nejaký rok pomohla ja Cicka).  Ako v takýchto podmienkach naučiť začiatočníkov korfbal? Ťažko. Takže tréningová filozofia bola postavená na cvičeniach, do ktorých sa mohlo zapojiť čo najviac hráčov, aby boli čo najmenšie prestoje. Lebo ako náhle museli dlho čakať na svoje poradie, už sa bláznili, rozprávali, proste ako deti. Iná situácia bola, keď sa dostali na tréningy do haly, kde už boli oveľa lepšie podmienky, tomu sa samozrejme mohli prispôsobiť aj tréningy.
 

Určite za tie trénerské roky si musela prežiť nespočetné množstvo krásnych a dramatických momentov. Máš nejaký, ktorý ti tak najviac utkvel v pamäti? 

Ťažko vybrať jeden. Bolo ich naozaj dosť a nielen korfbalových. Väčšinou sa však spájajú s poslednými niekoľkými rokmi, keď už boli hráči v juniorskom veku. Zo začiatkov to boli určite torty a darčeky, ktorými ma deti prekvapovali na moje narodeniny. Niektoré darčeky stále používam, ostatné majú zvláštne miesto na poličke. Z tohto žiackeho obdobia si spomínam aj na nepríjemné momenty, keď som musela riešiť pubertálne problémy hráčov s rodičmi či učiteľmi, ktorí deťom vzhľadom k ich správaniu zakazovali korfbal.

Veselá a zároveň dramatická bola naša cesta na zápasy do Maďarska. Všade zúrila snehová kalamita, na jedinom maďarskom kopci boli poodstavované kamióny a skrížené autá zatarasili cestu. Naši chalani vyskočili z minibusu, poodtláčali z cesty zavadzajúce autá a my sme mohli pokračovať. Aj tak sme prišli na zápas s hodinovým meškaním.

Krásny večer pripravili hráči v Štúrove, kde sme bývali počas ME v Budapešti. Bolo to príjemné, dojímavé prekvapenie. Tu som si uvedomila, ako už dospeli a aký kolektív boli.

Vždy mi bolo ľúto, keď sa niekto nemohol nejakého turnaja zúčastniť, pre zranenia alebo štúdium.

Generácia, ktorú si vychovala úspešne dopĺňa náš seniorský tím. Navyše zápolia v seniorskej slovenskej lige. Veľkou mierou si sa pričinila, že náš klub pokračuje v aktívnej činnosti. Za to sme ti v klube nesmierne vďační. Keď sa pozrieš späť, je niečo, čo by si dnes riešila inak? 

Určite áno, človek sa učí na vlastných chybách. Možno som mohla byť na hráčov prísnejšia, dosiahli by určite lepšie individuálne schopnosti. Ale na druhej strane, bavilo by ich to ešte? Neskončili by, ako mnohí pred nimi? Keby skončili, s kým by trénovali a hrávali tí, čo by ostali? Takže mojim cieľom bolo priviesť družstvo do seniorského veku, čo sa podarilo. Aj keď škoda niekoľkých talentov, ktoré nevydržali.

Čo tebe osobne dali tie roky s týmito mladými ľuďmi? 

Pri nich sa človek cíti stále mladý. Ten čas ubehol veľmi rýchlo, menili sa mi pred očami. Zažili sme spolu veľa srandy, na niektoré „hlášky“ alebo situácie sa stále nezabúda. Na zápasy sa časom zabúda, ale zážitky zostávajú. Prežili sme spolu časť ich detstva, mladosť, zvládli sme aj pubertu a všetko, čo k nej patrí, neobišlo sa to bez cigariet, alkoholu, rovnako ako u ich rovesníkov. Som rada, že prežili mladosť s korfbalom, a že ja som bola pri tom. Napriek všetkému to boli a stále budú „moje deti“.

V čom je korfbal dobrý pre deti a mládež? Čo znamená pre rodičov, dať dieťa na korfbal? 

V mladom veku majú deti veľmi veľa záujmov, nielen športových. Je na rodičoch, aby ich v tomto podporovali. Môj osobný názor je, že deti by mali športovať. Na základnej škole určite. A tu by sa mal formovať ich vzťah k športu, aby mu zostali verní aj naďalej.

V našom meste je veľa mládežníckych športov, no niektoré môžu byť pre rodičov finančne náročné. A tu je priestor pre korfbal. Ten môže  fungovať na školách ako záujmový krúžok na vzdelávacie poukazy. Hráči nepotrebujú drahú výstroj, základ tvoria tenisky. Rodičia nemusia platiť vysoké mesačné poplatky.

Korfbal ako zmiešaný kolektívny šport učí deti spolupráci, tolerancii k opačnému pohlaviu, kolektívnemu poňatiu hry. Dáva deťom priestor na nadväzovanie priateľstva, spolupatričnosti.

Na záver nedá sa mi neopýtať a všetci v klube veríme, že sa v budúcnosti budeme môcť tešiť na ďalšiu korfbalovú generáciu. Budeme sa môcť spoľahnúť na našu skúsenú trénerku? 

To ukáže čas a záujem detí o korfbal. Aj keď by som dopriala aj iným vyskúšať si, aká je práca s deťmi, mládežou, aké to je vychovať korfbalistu od úplného začiatku, bez skúsenosti napr. z basketu.

Je veľmi ťažké motivovať hráčov k trénovaniu, keď nemajú perspektívu zápasov. Žiaľ na Slovensku je taká situácia. Som rada, že v Nitre sa podarilo znovu oživiť korfbal, nielen seniorský ale aj detský. Takže by sme im mali vytvoriť súpera – malých žiakov Prievidze.